BOH NIE JE SUDCA ANI POLICAJT

            Skúsenosti psychológov poukazujú na to, že dospelí, ktorí nezvládajú výchovu svojich detí, častokrát si pomáhajú inými spôsobmi – bytosťami, ktoré nie sú alebo udalosťami, ktoré sa nikdy nestanú. Strašenie detí vždy zanecháva následky na ich krehkých dušiach. Dokonca i keď deti dospejú, môže byť viditeľné, že stále nespracovali svoje úzkosti z detstva. A je veľmi smutné, ak rodičia strašia deti Bohom a jeho trestami!
            Napr.: Šesťročný Tomáš sa hral s ostrým nožom, hoci mu to otec, ktorý to vidí, zakázal. Zrazu sa ozve prenikavý plač – Tomáš sa porezal. Otec sa rozhneval a osopil sa na svojho syna: „Vidíš to, keď neposlúchaš, Boh ťa potrestal!“
            Alebo iný príklad: Matka sa vybrala nakupovať so svojou štvorročnou dcérou do mesta. Po istej dobe je dievčatko netrpezlivé – nakupovanie trvá príliš dlho a už ho nebaví. Dievčatko začne pofňukávať. Nato matka vysloví: „Keď nebudeš dobrá, Pán Boh sa bude hnevať!“
            A tak sa stáva, že namiesto toho, aby deti zakúšali lásku Boha ako dobrotivého Otca, vytvárajú si nesprávny obraz Boha sudcu, policajta, ktorý je vždy na strane rodičov. Tento znetvorený obraz Boha môže byť pre dieťa neskôr ťažkou prekážkou na ceste viery. Georg Moser píše: „Kto robí z Boha prísneho sudcu, ktorý s úzkostlivosťou registruje naše chyby, ten nepochopil zmysel a podstatu radostného posolstva. Staviame sa proti viere našich detí, ak z Boha robíme strašiaka detských izieb alebo ho používame ako morálny nátlakový prostriedok. Aký hanebný, žalostný obraz Boha vytvárame!“
            Deti by mali zo správania dospelých poznať a cítiť, že oni aj ich rodičia sú Bohom milovaní, že On sám spolu s nimi zdieľa radosti aj bolesti. Aby z nich vyrástli zrelí ľudia túžiaci hľadať oporu u svojho Otca.